Hrozivá forma mučenia: Väzňov strkali do tmavých a úzkych priestorov, hladovali tam na smrť

Stredovek sa vyznačoval mnohými atribútmi vrátane vznikov a zánikov veľkých ríš, nekonečných bojov a vojen či dôležitých vynálezov, ktoré posunuli spoločnosť vpred. Medzi tieto objavy však patria aj metódy mučenia, ktoré vládcovia využívali na trestancoch. Ako informoval portál LADBible, jedným z nich je aj populárna oubliette, ktorá je viac známa pod menom hladomorňa.

Oubliette pochádza z francúzskeho slova "zabudnúť". Tento trest vznikol v neskorom stredoveku, no jeho autor nie je známy. Išlo o tmavé a malé miestnosti, ktoré boli prístupné iba cez jednu mrežu v strope. Kvôli tomu sa dovnútra nedostal takmer žiadny slnečný svit a priestor zostal úplne bez svetla.

Do hladomorne sa dostávali trestanci z nižšej, ale aj vyššej spoločnosti, pričom ich nakoniec vyhladovali na smrť. Stali sa však aj prípady, kedy väzňov postretlo ešte väčšie nešťastie. Niekedy sa totiž stávalo, že im dovnútra hádzali jedlo, aby ich nechali trpieť dlhšie, no slobodu im to napokon aj tak neprinieslo.

Tieto tmavé miestnosti sa nachádzali priamo medzi stenami hradu. Kvôli tomu bol väzeň vystavený dráždivej vôni jedla, ktorá sa neprestajne šírila chodbami. Taktiež mohol počúvať rozhovory a iné zvuky zo siení. V týchto skľučujúcich priestoroch však nebola žiadna drenáž, čo spôsobovalo, že každý, koho hodili dovnútra, musel chodiť, stáť a dokonca ležať vo vlastnej špine a výkaloch.

Niekedy boli hladomorne aj extrémne úzke, pričom v nich mohli ľudia iba stáť na mieste alebo sa krčiť v mimoriadne nepohodlnej polohe. Väzňom pri čakaní na smrť robili spoločnosť hlodavce či pozostatky iných odsúdených.

Použitie hladomorní sa na konci stredoveku rozšírilo takmer do všetkých európskych mocností. Medzi najznámejšie pevnosti, v ktorých sa takéto priestory nachádzali, patria napríklad Tower of London, Bastila či hrad Pontefract. V poslednom menovanom boli pritom väznené mnohé známe mená stredovekej histórie vrátane bývalého kráľa Anglicka Richarda II. či parížskeho vojvodcu Karla Orleánskeho.

V neskorších storočiach sa nakoniec použitie hladomorní obmedzilo. Stalo sa tak hlavne z dôvodu častých obliehaní hradov, ktoré mohli pretrvávať mesiace alebo dokonca roky. Kvôli tomu sa tieto miestnosti museli začať využívať na skladovanie potravín, nábojníc či munície do kanónov.