Obkec.sk
Precestoval už viac ako 170 krajín, no medzi jeho najobdivuhodnejšie cesty patrí jednoznačne tá posledná. Podarilo sa mu prejsť mrazivú Antarktídu od pobrežia až k južnému pólu. Martin Navrátil, ktorý je spoluzakladateľ cestovateľského portálu Travelistan, sa tak zapísal do histórie.
Zaujímalo nás, ako sa na túto nebezpečnú cestu pripravoval, ako prebiehala hygiena v extrémne mínusových teplotách, ale aj či ho počas náročného chodenia v snehu jeho telo nezradilo. Na otázky nám odpovedal v online rozhovore v relácii Na pokec na chatovacom portáli Pokec.sk.
Stal si sa druhým Slovákom v histórii, ktorý pokoril južný pól. Čím ťa najviac lákalo toto miesto?
Na jednej strane ľahká a na druhej ťažká otázka, ale asi od roku 1998, kedy som videl dokument 118 dní v zajatí ľadu. Vždy ma lákali extrémne expedície.
Mnoho ľudí by nenabralo odvahu ísť do takýchto extrémne mínusových teplôt. Nebál si sa?
Ani nie, už som bol na takýchto miestach. Na Južný pól nemôže ísť človek, čo nemá predchádzajúce skúsenosti. Ja som sa vlastne pripravoval 6 rokov. Plus na zimu sa dá ľahko zvyknúť.
Ako teda vyzerala tvoja príprava po fyzickej a psychickej stránke?
Každý druhý až tretí deň som sa vybral na bicykel a dal som si v plnej paľbe 20 – 40 kilometrov. Bolo jedno či prší, sneží, páli slnko. Vždy som išiel a čím väčší diskomfort som mal, tým to bolo lepšie. Dôvod? Na Antarktíde sa nečaká na lepšie počasie. Proste ide sa a čím viac zažijem tých nepríjemných chvíľ, kedy sa vám nechce, tým lepšie.
Expedícia na Antarktíde trvala 47 dní. Zažil si počas tejto dlhej doby aj moment, že ťa tvoje telo zradilo?
Našťastie nie. Aj keď boli teploty okolo mínus 40, telo šlapalo ako hodinky.
Bez čoho by sa nemal človek vybrať na takúto expedíciu?
Bez skúseností. Bez nich sa tam človek nedostane. Ak by sa učil na mieste, ako narábať so zimou, tak neprežije.
Zobral si si so sebou aj nejaký talizman pre šťastie?
Nie, nezobral. Šetril som kilá.
Ako si sa tam stravoval?
Raňajky – ovsená kaša, ktorú sme zaliali vriacou vodou. Počas dňa sme sa zastavovali v hodinových intervaloch a jedli čokoládu, sušené ovocie, rôzne výživové tyčinky a podobne, čo nám dodávalo energiu. Večera – dehydrovaná strava, ktorú sme zaliali vriacou vodou a instantná polievka. K tomu syr a saláma.
Ako prebieha denná hygiena v takýchto mínusových teplotách?
Na miestach, kde sme zakempovali, sme si vykopali jamu a vykonali všetko potrebné. V noci sme všetci mali fľaše, do ktorých sme sa vycikali. V polárnej noci sa ti vážne nechce ísť na záchod. Od stupňa 89° sme už vykonávali veľkú potrebu do vrecúšok – je to všeobecné nariadenie. Sprcha tam samozrejme nebola, preto sme mali hygienické vreckovky, ktoré sme roztopili a ako-tak sa poutierali. Základom je podpazušie, nohy, rozkrok a sem-tam tvár. A jasné, mal som pocit, že už smrdím ako opičí pavilón v pekinskej ZOO.
Antarktídu si opísal ako rovinu zasypanú snehom a ľadom. Čo sa ti na nej najviac páčilo?
Asi som divný ale protivietor.
Boli ste trojčlenná medzinárodná expedícia, no predtým ste sa nepoznali. Ako si si s ostatnými cestovateľmi sadol?
Úplne, že geniálne. Vytvorili sme krásny tím a ani raz sme nemali ponorku. Čo je zázrak.
Vybral by si sa na takúto expedíciu aj sám, alebo je lepšie ísť v skupine?
Osobne som radšej v skupine na takejto výprave.
Na Antarktíde je stále svetlo. Neprekážalo ti to, keď si chcel spať?
Mal som na sebe krytku z lietadla :)
Koľko stojí takáto expedícia, ak by si to chcel niekto vyskúšať?
Stojí to 90 000 eur.
Ako si sa cítil, keď si prišiel späť do civilizácie?
Ako Alenka v krajine zázrakov :)
Vnímaš Antarktídu aj z pohľadu globálneho otepľovania?
Áno a je to veľmi zlé. Za posledných 20 rokov bola 18-krát nameraná priemerná rekordná teplota. Ľadovce sa roztápajú rýchlejšie, než si dokážeme predstaviť. Pred dvoma rokmi sa odrhol ľadovec vo veľkosti 22-tisíc kilometrov štvorcových (takmer polovica nášho Slovenska). Toľko vody, čo má v sebe takýto kus ľadovca, by stačilo na sto rokov pre rieku Jordán. Nielenže tých topiacich sa ľadovcov je každý rok viac a viac, ale ak sa roztopia, zvyšujú hladinu mora a zmenšujú slanosť. A menšia slanosť mora narúša ekosystém a potravinový reťazec.
Okrem Antarktídy si navštívil viac ako 170 krajín sveta. Ktorá krajina je tvoja takzvaná srdcovka?
Moja srdcovka je Čína, kde som bol asi 40-krát, prvýkrát v roku 2003.
Organizoval si aj expedície na najchladnejšie obývané miesto na svete Ojmiakon. Čím ťa lákajú práve takéto extrémne zimné destinácie?
Áno, bol som tam a fascinuje ma proste zima a extrémy. Ani neviem povedať presne prečo.
Si teda viac zimný alebo letný typ človeka?
Zimný.
Podarilo sa ti niekedy nejaké kultúrne faux pas, že si trebárs nepoznal pomery a urazil si miestnych obyvateľov?
Našťastie nie :)
Ktorá krajina najviac prekonala tvoje očakávania?
Milujem Afganistan a nechápem to :)
Jeden z užívateľov Pokecu, ktorý sa zapojil do rozhovoru, sa Martina opýtal zaujímavú otázku. Či zažil niekedy počas svojich ciest zápeklitú situáciu, na ktorú nikdy nezabudne.
Letel som z Pekingu do Kazachstanskej Almaty s prestupom v Istanbule v roku 2008. Kazašský veľvyslanec mi vydal zle víza, ktoré platili o deň neskôr, ako som mal pristáť. Napriek tomu ma utešoval. „Nebojte sa, dám im vedieť a vy môžete normálne prejsť.“ Neviem komu dal vedieť, ale colníkom určite nie. Nielen, že ma nepustili, ale dali mi putá a musel som letieť tým istým lietadlom do Istanbulu. Lietadlo odstavili bokom a vyhlásili moje meno pred všetkými, aby som sedel na mieste a príde pre mňa polícia. Mali ste vidieť tie pohľady ľudí. Prišli pre mňa policajti, opäť mi dali putá a vypočuli môj bizarný príbeh. Po 30 minútach ma pustili a ja som si opäť kúpil letenku do Almaty tým istým lietadlom.
Obkec.sk
