Pil krv z netopierov, moč a jedol hady: Bežec sa stratil v púšti a 10 dní bojoval o život

Maratónsky bežec si prešiel peklom. Po tom, ako sa stratil v púšti, mal na výber len z dvoch možností. Buď zomrie, alebo sa z posledných síl pokúsi o prežitie. Mauro Prosperi si vybral tú náročnejšiu cestu a vyplatilo sa. Aj keď bol nútený piť moč a krv z netopierov, dnes svojím príbehom ľuďom doslova vyráža dych, uvádza portál Mirror.

Prosperi mal 39 rokov, keď sa v roku 1994 zúčastnil na tradičnom maratóne v púšti Sahara. Maratón je typický svojím šesťdňovým 250-kilometrovým pretekom. Patrí k tým najťažším svojho druhu a v spomínanom roku sa ho zúčastnilo 80 bežcov vrátane Prosperiho. To však ešte netušil, akým desivým momentom bude čeliť. V extrémnych podmienkach totiž stratil smer krátko po tom, čo ho oslepila prudká piesočná búrka v Maroku.

V rukách mal len kompas, mapu a fľašu vody, v ktorej mu nezostávalo veľa tekutín. Bývalý olympijský päťbojár sa ocitol uprostred ničoho a vydal sa na dlhú a mučivú cestu, o ktorej dúfal, že ho zavedie do bezpečia. Talian, ktorý je zároveň otcom troch detí, zažil hotové peklo.

"Všetko sa to pokazilo vo štvrtý deň - počas najdlhšieho a najťažšieho dňa pretekov. Keď sme v to ráno vyšli von, fúkal dosť silný vietor. Prešiel som cez štyri kontrolné stanovištia a vstúpil som do oblasti piesočných dún. Zrazu sa spustila veľmi prudká piesočná búrka a fučal silný vietor. Bol som oslepený a nemohol som dýchať. Piesok doslova bičoval moju tvár - akoby som sa ocitol v búrke plnej ihiel. Musel som sa neustále hýbať, aby ma to nepochovalo," opísal desivé momenty.

Búrka trvala osem hodín a mužovi sa podarilo ukryť. Keď sa prebudil, zistil, že krajina vôkol neho bola úplne zmenená. "Mal som kompas a mapu. Myslel som si, že zvládnem navigáciu, ale bez akýchkoľvek orientačných bodov to bolo oveľa komplikovanejšie. Po asi štyroch hodinách behu som vyliezol na dunu a stále som nič nevidel," pokračoval.

Vo chvíli, keď si uvedomil, že je stratený, musel rýchlo konať. Vymočil sa do náhradnej fľaše s vodou, pretože vedel, že ak je človek dehydratovaný, moč je najčistejší a je možné ho vypiť. "Na kontrolných stanovištiach sme dostali čerstvú vodu, ale keď prišla búrka, zostalo mi len pol fľaše. Vypil som ju tak pomaly, ako som len mohol," opísal.

Po niekoľkých dňoch narazil na moslimskú svätyňu, kde sa zastavujú beduíni (nomádsky kmeň obývajúci púšte) pri svojich potulkách. Toto miesto mu poskytlo dočasný úkryt. Práve tu sa rozhodol aj nasýtiť a napiť. Chytal netopierov, ktorým následne podrezal hlavy, nožom im rozdrvil vnútornosti a vysal ich. "Zjedol som aspoň 20 surových netopierov. Bol som presvedčený, že zomriem a že to bude dlhá, mučivá smrť, tak som to chcel urýchliť," pokračoval.

Medzitým stihol svojej žene zanechať odkaz, ktorý napísal kúskom uhlia a následne si chcel vziať život prerezaním zápästia. "Ležal som a čakal na smrť, ale moja krv zhustla a nechcela odtiecť. Nasledujúce ráno som sa zobudil. Nedokázal som sa zabiť. Smrť ma ešte nechcela," uviedol s tým, že sa svätyňu rozhodol opustiť a začal znovu chodiť. Po púšti behal celé dni, jedol hady, jašterice a pil krv netopierov.

Medzitým sa po mužovi spustilo pátranie a organizátori spolu s jeho bratom a švagrom začali s pátracou akciou. Po deviatich dňoch v púšti si ho všimla mladá pastierka. "Tie ženy sa o mňa postarali. Boli veľmi láskavé a privolali políciu. Vzali ma na miesto, kde sa združovali. Mal som však zaviazané oči, pretože nevedeli, kto som. Mysleli si, že by som mohol byť nebezpečný. Mali zbrane a neraz som mal dojem, že ma zabijú," ozrejmil.

"Keď zistili, že som maratónsky bežec, ktorý sa stratil v Maroku, sňali mi pásku z očí a začali oslavovať," priblížil okamihy, počas ktorých mu dal život druhú šancu. Prosperi napokon zistil, že prekročil hranicu Alžírska a bol až 291 kilometrov mimo pôvodnej trasy.

Previezli ho do nemocnice v Tindoufe, kde mu povedali, že stratil 15 kilogramov a poškodil si pečeň. Celé mesiace nemohol jesť nič iné ako polievku a piť tekutiny. Trvalo mu takmer dva roky, kým sa zotavil. Aj napriek tomuto nepríjemnému zážitku sa po štyroch rokoch zúčastnil maratónu a odvtedy bol už na ôsmich púštnych pretekoch.