Z rumunskej dediny sa stalo miesto duchov: Toxické bahno zhltlo domy, vidno len kostolnú vežu

Rodiny síce boli odmeňované za to, že sa vzdali svojich domov, avšak problémom boli výkupné ceny, ktoré boli mizerné. Rodiny si za ne mohli dovoliť podradné bývanie, prípadne lietali v dlhoch, aby svojim rodinám dožičili dôstojné bývanie. Všetko sa to začalo v 50. rokoch, keď boli na mieste objavené ložiská medi, uvádza portál iDnes.

Táto skutočnosť bola spočiatku pozitívne prijatá aj u miestnych, keďže si mysleli, že získajú príležitosť na výnosné zamestnanie. Ich vízie sa ale nikdy nenaplnili. Ťažba v povrchovej bani Roșia Poieni mala úspech, keďže išlo o druhú najvýnosnejšiu svojho druhu v Európe. Až taká pozitívna správa to nebola pre obyvateľov. Jeden z nich totiž uviedol, že prvým zlým znamením bolo, keď na čerešniach a slivkách opadali kvety. Následne sa už ovocné stromy nikdy nenasadili a začali usychať. Z okolitých prameňov sa začala vytrácať voda a tie, ktoré boli silnejšie, začali meniť farbu na krvavo červenú.

Netrvalo dlho a červená voda bola v každom jednom potoku a tráva zožltla. Obyvatelia obce z toho vinili baňu Roșia Poieni, ktorá neprodukovala len jedenásť tisíc ton akostnej medi ročne, ale aj mnohonásobne viac odpadov. S nepríjemnými následkami sa nestretla len dedinka Geamăna, ale aj osady Bărdești, Valera Holhori a Trifești. Hoci v nich ľudia žili celý život, či chceli alebo nie, museli sa odsťahovať. Niektorí z nich nechceli odísť ďaleko a usadili sa v obci Geamăna, no netušili, že podobný osud čaká aj túto obec. S príchodom 70. rokov banskí inžinieri vyrukovali so správou, že kvôli pokračujúcej veľkokapacitnej ťažbe bude potrebné na baňu nadviazať aj systém sedimentačných nádrží na polotekutý odpad.

Zvolili pomerne radikálne riešenie a stalo sa ním celé údolie Sasa. To slúžilo ako otvorená nádrž na toxický odpad a neprekážalo im ani to, že sa v ňom nachádzala dedina Geamăna. Vtedajší prezident Nicolae Ceaușescu s týmto plánom súhlasil. Baňa Roșia Poieni zarábala komunistickému režimu v Rumunsku na dôchodky a začalo sa so zoštátnením pozemkov a vyvlastňovaním pôdy. Tieto procesy sa začali riešiť v roku 1977 a obyvatelia tento ortieľ prijali so stoickým pokojom. Mysleli si, že štát im zaistí náhradné bývanie v meste a vyplatí kompenzácie za ich zdevastované pozemky.

Ani vo sne by im však nenapadlo, ako veľmi sa mýlili. Keď prišlo na vyvlastňovanie, úradníci si nechceli vziať všetku pôdu, ktorú ľudia mali. Zaplatili im totiž len za tú pôdu, na ktorej stáli ich domy. Tie boli následne zdevastované. Nezaujímali ich okolité pastviny ani pôda a aby toho nebolo málo, kompenzácie vyplatili iba tým obyvateľom, ktorí mali skončiť pod hladinou odkaliska. Domy, ktoré stáli na svahu alebo ležali na samom kraji plánovanej toxickej lagúny, ľuďom ponechali. Vedeli totiž, že odtiaľ pôjdu preč dobrovoľne. Niektorí obyvatelia sa rozhodli, že v dedinke zostanú a spisovali petície, domáhali sa pomoci od prezidenta, no bez výsledku.

V roku 1986 spustili novú technologickú linku na spracovanie medenej rudy a baňa tak začala produkovať až 7 500 ton prašnej hlušiny denne. Obydlia pomaly začala zaplavovať hutná tekutina. Tá bola oranžová, prípadne červená po daždi, žlto-dúhová počas slnečných dní alebo šedo-biela, keď bolo prachu z bane vo vyplavovanej zmesi o niečo viac. Farebné bahno pomaly pohlcovalo stavby a dedina sa začala strácať pred očami. Obyvatelia s tým nemohli urobiť absolútne nič a zostali im len oči pre plač. Cintorín skončil pod prívalom bahna ako prvý a jediné, čo z bahna vyčnieva, je veža miestneho kostola. Niektorí pamätníci tvrdia, že keď zmizne aj veža, po dedine nezostane nič.

Problémom je aj to, že odpad z medeného lomu nekončí na úrovni dediny Geamăna, ale pokračuje ďalej do vodnej nádrže Valea Şesii. Brzdí ho iba jedna kovová norná stena, ktorá funguje ako dekantačný rezervoár. Nádrž tak funguje ako prírodná továreň na kyselinu sírovú, ktorá nahlodáva ​​hrádzu na konci údolia. O tom, že môže dôjsť ku katastrofe, odborníci diskutujú dlhé roky. Riziko je vyššie v okamihu, keď začne silno pršať. Úprava hrádze by mala stáť približne 15 miliónov eur, ktoré sa aktuálnemu majiteľovi bane nedarí zohnať a zostáva veriť, že k žiadnemu hrozivému scenáru nedôjde.