Vraždiaca babička: Chorých ľudí zabíjala vo svojom penzióne, na dvore pochovala až 7 obetí

Dorothea bola sériovou vrahyňou, ktorá vo svojom penzióne v Kalifornii spustila hotové vražedné besnenie. V rokoch 1982 až 1988 boli starší a zdravotne postihnutí ľudia žijúci v penzióne otrávení či uškrtení. Obete pochovala na svojom pozemku a dlhé roky boli zmiznutia nájomníkov, ktorí žili na okraji spoločnosti, nepovšimnuté. Bolo to tak až do momentu, kým si polícia nevšimla nezrovnalosti terénu na záhrade, uvádza portál All That's Interesting.

Dorothea Puente, rodená Dorothea Helen Gray, sa narodila 9. januára 1929. Bola šiestou zo siedmich detí, no nevyrastala v stabilnom rodinnom prostredí. Jej otec zomrel na tuberkulózu, keď mala osem rokov a matka alkoholička zomrela pri nehode na motorke. Cesty osirotenej Dorothey a jej súrodencov sa rozišli a každý si žil po svojom. Žena vyrastala v detskom domove a neskôr u príbuzných. Keď mala 16 rokov, snažila sa zarobiť si na živobytie ako prostitútka.

Zakrátko si našla manžela Freda McFaula. Ich manželstvo bolo krátke a trvalo iba tri roky. Dorothea s ním mala deti, no nevychovávala ich. Jedno poslala žiť k príbuzným a druhé dali na adopciu. Manžel sa s ňou napokon rozviedol. Bývalá prostitútka sa prvýkrát dostala do vážnych problémov v San Bernadine, keď kvôli vystaveniu nekrytého šeku skončila na štyri mesiace vo väzeníásledne odišla do San Francisca, kde sa vydala za svojho druhého manžela Axela Brena Johanssona.

Dvojica sa často hádala kvôli alkoholu a hraniu hazardných hier, ktorým Dorothea holdovala. Manželstvo napokon trvalo dlhých 14 rokov. Jej ďalšie dve manželstvá mali krátke trvania. Po dvoch rokoch od predošlého skrachovaného vzťahu sa vydala za Roberta Puenteho, ale o 16 mesiacov neskôr manželstvo stroskotalo. Následne si vzala Pedra Angela Montalva, ktorý ju opustil len týždeň po svadbe. Aj napriek svojej kriminálnej a pochybnej minulosti si otvorila penzión, v ktorom sa starala o ľudí.

Sociálni pracovníci sa na ňu pozerali s obrovským obdivom. Dorothea mala dobrú povesť, pretože prijímala ľudí, ktorí boli označovaní za ťažké prípady. Boli to najmä alkoholici, drogovo závislí, duševne chorí a starší ľudia. Kvôli finančným podvodom však zakrátko o svoj penzión prišla. V 80. rokoch pracovala ako osobná opatrovateľka, ktorá svojich zverencov omámila a kradla im cennosti. V roku 1982 bola preto opäť poslaná do väzenia.

Prepustili ju po troch rokoch, hoci ju psychológ diagnostikoval ako schizofreničku bez akýchkoľvek výčitiek svedomia alebo ľútosti a tvrdil, že ju treba dôsledne sledovať. Dorothea si zakrátko otvorila druhý penzión a nezostala svojej povesti nič dlžná. Prijímala doň ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, ktorí nemali blízku rodinu ani priateľov. Niektorí z nich však začali záhadne miznúť. No kvôli tomu, že ich nik nepoznal, boli ich zmiznutia takmer nepovšimnuté.

Aj probační úradníci uverili jej vysvetleniu, že ľudia, ktorí v ňom bývali, boli iba hostia alebo priatelia. V apríli 1982 sa do penziónu nasťahovala 61-ročná Ruth Monroe, ktorá zomrela na predávkovanie kodeínom a acetaminofénom. Keď na miesto činu prišla polícia, Dorothea im tvrdila, že žena mala depresiu kvôli smrteľnej chorobe jej manžela. Policajti uznali jej argument a do spisu uviedli, že spáchala samovraždu.

V novembri 1985 si Dorothea najala údržbára Ismaela Floreza. Po jeho práci mala na neho ešte jednu požiadavku - postaviť takmer 2-metrovú škatuľu, aby ju mohla naplniť knihami a niekoľkými ďalšími predmetmi a zaniesť ju do skladu. To si neskôr rozmyslela a požiadala ho, aby šiel ku brehu rieky a krabicu vyhodil do vody. Presne na Nový rok škatuľu objavil rybár, podľa ktorého vyzerala podozrivo a informoval o tom políciu. Vyšetrovatelia v nej našli rozkladajúce sa telo staršieho muža.

V roku 1988 sa prvýkrát objavili podozrenia o tom, čo sa za múrmi penziónu naozaj dialo, keď sa jeden z jej nájomníkov, 52-ročný Alvaro Montoya, náhle stratil. Muž mal problémy s duševným zdravím a roky bol bez domova. Bol odkázaný iba na pomoc Dorothey, ktorá sa o neho mala starať. Keď do jej penziónu zavítali úradníci, vysvetlila im, že odišiel na dovolenku. S týmto vysvetlením tentokrát neuspela. Na dvere jej zaklopala aj polícia, ktorej zopakovala ten istý príbeh.

Keď sa muži zákona pripravovali na odchod, jeden z nájomníkov im zanechal odkaz. Uvádzalo sa v ňom, že pred úradmi musí klamať, že je všetko v poriadku. Polícia sa preto vrátila a prehľadala celý dom. Keďže nič nenašli, pýtali si povolenie na rozkopanie dvora. Dorothea im ho dala a dokonca im poskytla aj lopatu. Neskôr sa spýtala, či by bolo v poriadku, keby si išla kúpiť kávu. Policajti jej to dovolili, no netušili, že žena má v pláne utiecť. Muži zákona medzitým zo zeme vykopali sedem tiel.

Polícia ju napokon vypátrala v Los Angeles, kde ju v jednom bare spoznal muž, ktorý ju videl v televízii. Keď ju dolapili, médiám tvrdila, že nikoho nezabila a vyhlasovala sa za veľmi dobrého človeka. Počas celého procesu bola Dorothea Puente zobrazená buď ako milá babička, alebo ako manipulatívna kriminálnička, ktorá vykorisťuje slabších ľudí. Jej právnici tvrdili, že môže byť zlodejkou, no nie vrahyňou. Prokurátor John O’Mara predvolal na proces vyše 130 svedkov.

Obžaloba uviedla, že Dorothea dávala nájomníkom prášky na spanie, aby ich omámila, udusila a potom zakopala na dvore. Zistilo sa, že lieky na nespavosť boli nájdené vo všetkých siedmich telách. Prokurátori uviedli, že bola jednou z najchladnejších a najvypočítavejších vrahýň, aké kedy Amerika videla. V roku 1993 bola odsúdená iba za tri vraždy a dostala doživotie. Dorothea Puente až do konca svojho života trvala na tom, že je nevinná a že sa o ľudí dobre starala.

"Jediné obdobie, kedy boli v naozaj dobrom zdravotnom stave bolo, keď zostali u mňa. Každý deň mali čisté oblečenie, kúpali sa a jedli trikrát denne. Keď ku mne prišli, boli takí chorí, že nik neveril, že prežijú," povedala za múrmi väznice. Dorothea napokon zomrela vo väzení 27. marca 2011 vo veku 82 rokov.