Cintorín zeme: Utajené ruské mesto je rádioaktívnejšie než Černobyľ, pre miestnych je rajom

Ruské mesto Oziorsk, prezývané City 40, bolo rodiskom sovietskeho programu jadrových zbraní. Teraz ide o jedno z najviac kontaminovaných miest na planéte, no aj napriek tomu ho ľudia vnímajú ako raj, informuje portál TheGuardian. Mesto leží hlboko v rozsiahlych lesoch ruského pohoria Ural. Kvôli čomu z neho ľudia neodchádzajú, ale konajú pravý opak?

Za stráženými bránami a plotmi s ostnatými drôtmi stojí záhada - hypnotické miesto, ktoré akoby prišlo z inej dimenzie. Oziorsk sa dlhé desaťročia ani len neobjavil na žiadnych mapách a identita jeho obyvateľov bola vymazaná zo sovietskeho sčítania ľudu. Dnes svojimi krásnymi jazerami, voňavými kvetmi a malebnými stromami pripomína americké predmestie z 50. rokov minulého storočia.

Počas bežného dňa sa mamičky prechádzajú a deti sa hrajú na ulici. V neďalekom lese si rodiny užívajú chvíle v jazere a starší ľudia odpočívajú na lavičkách v parku. Miestne ženy predávajú na okrajoch ciest ovocie a zeleninu. Obyvatelia mesta však vedia krutú pravdu. Voda je kontaminovaná, lesné plody sú otrávené a ich deti môžu byť choré. Oziorsk a okolitý región je jedným z najkontaminovanejších miest na planéte a niektorí ho nazývajú aj cintorín zeme.

Väčšina obyvateľov však odtiaľ nechce odísť. Veria, že sú vyvolení a dokonca sú hrdí na to, že sú občanmi uzavretého mesta. Tu sa narodili, zosobášili sa a založili si rodiny. Pochovali tu svojich rodičov a aj svojich synov a dcéry.

V roku 1946 začali Sovieti v úplnom utajení s výstavbou mesta okolo obrovskej jadrovej elektrárne Mayak na brehu jazera Irtjaš. Pracovníci a vedci z celého Sovietskeho zväzu dostali úlohu, aby viedli program jadrových zbraní a vyvinuli atómovú bombu. Prvých osem rokov mali obyvatelia zakázané mesto opustiť, písať listy alebo nadväzovať akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom vrátane členov vlastnej rodiny. Tých, ktorí sem boli premiestnení, považovali ich príbuzní za nezvestných a upadli do zabudnutia.

Obyvateľom mesta bolo povedané, že sú záchrancami sveta a každý, kto je vonku, je nepriateľ. Zatiaľ čo väčšina sovietskeho obyvateľstva trpela hladomorom a žila v extrémnej chudobe, úrady vytvorili pre týchto obyvateľov raj a poskytli im privilégiá a luxus.

Ponúkli im súkromné ​​byty, dostatok jedla vrátane exotických lahôdok ako sú banány, kondenzované mlieko a kaviár, kvalitné školy, zdravotnú starostlivosť, množstvo zábavy a kultúrnych aktivít. Obyvatelia však museli zachovávať tajomstvá o svojom živote aj práci. Je to dohoda, ktorú dodržiavajú až dodnes, pretože v meste je uložený takmer všetok ruský rezervný štiepny materiál.

Bývať v tomto meste je prestížou. Mnohí obyvatelia ho opisujú ako mesto intelektuálov, v ktorom sú ľudia zvyknutí dostať to najlepšie a zadarmo. Život v uzavretom meste znamená nielen fyzickú bezpečnosť, ale aj finančnú stabilitu pre ich rodiny. Obyvatelia tvrdia, že miestnym deťom sa ponúkajú skvelé príležitosti na úspešnú budúcnosť.

Tento pakt však mal smrteľné následky. Politické a vedecké špičky Sovietskeho zväzu roky tajili účinky vystavenia sa žiareniu na zdravie obyvateľov mesta aj ich potomkov. Od konca 40. rokov boli ľudia chorí a zomierali v dôsledku dlhodobého vystavenia žiareniu. Presné údaje o tom, koľko ľudí prišlo o život, nie sú dostupné kvôli utajovaniu zo strany úradov, no náhrobné kamene mnohých obyvateľov na mestskom cintoríne sú dôkazom tajomstva, ktoré sa Sovieti pokúšali ukryť.

Jedno neďaleké jazero bolo také kontaminované, že ho miestni obyvatelia premenovali na Jazero smrti. Obyvatelia mesta boli obeťami mnohých jadrových incidentov vrátane katastrofy v Kyštyme v roku 1957. Bola to tá najhoršia jadrová tragédia na svete pred Černobyľom, ktorú sovietske úrady pred okolitým svetom tajili.

Tamojšia elektráreň Mayak mala na svedomí vyhadzovanie odpadu do neďalekých jazier a riek, ktoré sa vlievajú do rieky Ob a následne do Severného ľadového oceánu. Počas 40 rokov bolo do životného prostredia vypustených 200 miliónov čiastočiek rádioaktívneho odpadu, čo sa rovná štyrom Černobyľom. Úrady to však popierajú.

V obci, ktorá je asi 20 minút od mesta, digitálne hodiny na námestí neustále prepínajú medzi miestnym časom a aktuálnou úrovňou radiácie vo vzduchu. Pol milióna ľudí v Oziorsku a jeho okolí bolo údajne vystavených päťnásobne väčšiemu množstvu žiarenia ako boli tí, ktorí žili v oblastiach Ukrajiny zasiahnutých jadrovou haváriou v Černobyle.

Do mesta majú zákaz vstupu cudzinci a Rusi bez trvalého pobytu. Okrem toho je natáčanie v oblasti prísne zakázané. Obyvatelia môžu mesto opustiť vďaka špeciálnemu preukazu a dokonca môžu natrvalo odísť, ak sa už nikdy nechcú vrátiť. Urobí to však málokto, pretože by to znamenalo stratu výsad byť obyvateľom tohto uzavretého mesta. Väčšina obyvateľov plot okolo seba nevníma tak, že ich obmedzuje.

Sú presvedčení, že ich chráni pred cudzincami a nepriateľom. Plot z ostnatého drôtu zostáva neoddeliteľnou súčasťou mesta a kolektívnej identity občanov. Pre cudzincov je ťažké pochopiť, ako môžu ľudia žiť na mieste, o ktorom vedia, že ich pomaly zabíja. Údajne ich však nezaujíma, čo si o nich a ich spôsobe života myslí vonkajší svet, pretože sú tam šťastní.