Byt sa nachádzal na najvyššom poschodí. "Už v prvú noc, keď som si ľahla do postele, som počula nad hlavou kroky. Počas nasledujúcich mesiacov som si taktiež všimla, že mi začali miznúť veci. Kúpila som si napríklad 6-fľaškové balenie minerálky, jednu vypila, a po návrate z práce našla už len štyri," popisuje skúsenosť podnájomníčka. To isté sa vraj dialo s instantnými polievkami či rezancami. Žena si taktiež všimla, že dvere, ktoré pred tým nechala otvorené, boli zavreté a naopak, uvádza portál The Guardian.

Neskôr si dokonca zaobstarala šteniatko. Sučka nebola ešte celkom zvyknutá pýtať sa von, a tak ju podnájomníčka nechávala v kúpeľni. Jedného dňa, keď sa vrátila domov ale zistila, že jej byt vytopilo. Šteniatko však ležalo v bezpečí umývadla. "Bola taká malinká. Nešlo mi do hlavy, ako sa tam mohla dostať. Jedine, že by ju tam niekto vyložil, a tým aj zachránil."

Obyvateľka bytu zároveň stále počula ozvenu krokov nad hlavou. Vedela, že v apartmáne sú stropné dvierka a predpokladala, že vedú na povalu. Opýtala sa preto majiteľky, či je možné, že by hore niekto bol. Tá však ženu upokojila a povedala jej, že je to vylúčené. Zároveň dodala, že zrejme sa tam dostala len nejaká veverička či medvedík čistotný.

Jedného dňa ale žena ochorela, a tak si v práci zobrala voľno. O jedenástej v noci sa rozhodla dať si kúpeľ. Zhasla teda svetlá, zapálila sviečky a nechala tiecť vodu. "Keď som si ľahla do vane, všimla som si, že sú stropné dvierka otvorené. Odrazu sa všetko spomalilo. Trvalo to približne pol minúty, no ja som mala pocit, že prešlo oveľa viac času. Všetko to do seba perfektne zapadlo: kroky, jedlo, šteniatko – niekto bol v mojom byte."

Prvé, čo žene zišlo na um bol fakt, že pokiaľ by ju chcel neznámy zabiť, bola by už mŕtva. Prístup k celému bytu mala osoba predsa už 6 mesiacov.

"Vedela som, že musím zachovať pokoj a nevystrašiť ho, aby mi neublížil. Vyšla som teda z vane a prešla do spálne pre oblečenie. Následne som vošla do kuchyne, zobrala kladivo na ochranu a zavolala švagrinej. Do telefónu som zašepkala: "Myslím, že je niekto v byte." Na to ona odpovedala: 'Choď von, už som na ceste.'"

Z bratovho domu následne zavolala žena so švagrinou políciu, a tá miesto prehľadala. Na povale nikoho nenašli, no nachádzalo sa tam niekoľko vecí: spací vak, jedlo a kniha. "Polícia mi nikdy neprezradila, čo vlastne čítal," uviedla žena. Na ďalší deň podnájomníčka zavolala majiteľke bytu a s oznámením o ukončení prenájmu jej zaslala aj kópiu policajnej správy uvádzajúcu "stopy možného cudzieho vniknutia".

Strašidelná skúsenosť ju prenasledovala roky, a keď bývala na mieste, kde sa nachádzala aj povala, požiadala vždy majiteľov o to, aby na dvierka upevnili zámok. V súčasnosti už má žena rodinu a, našťastie, aj dom bez povaly.

Polícia cudzinca nikdy nechytila. Takisto nemali ani poňatia, prečo sa tam niekto vôbec ukrýval, keďže v malom mestečku neboli ani na uliciach žiadni bezdomovci. Žene ale bolo toho človeka tak trochu aj ľúto. Nikdy jej nič neurobil, bol tichý a dokonca za sebou vždy sklopil aj dosku na záchode.

"Nie som si tým istá, no myslím si, že som ho raz zahliadla. Keď som jedného dňa vychádzala z bytu, aby som si nakúpila, pred budovou stál asi tridsaťročný muž s červenkastými vlasmi. Vyzeral akoby na niekoho čakal. Dlho na mňa hľadel a pripadalo mi to zvláštne. No keď som z obchodu prišla, už tam nebol. Vtedy som si nemyslela, že to bolo podstatné, no dnes mi občas vŕta hlavou to, že on o mne možno vedel úplne všetko."