Slovenské vulgarizmy a ich zaujímavý pôvod: Odkiaľ k nám prišli najpoužívanejšie nadávky?

Slovenčina patrí medzi jazyky s bohatou slovnou zásobou. Vďačíme za to jednak zakladateľom nášho jazyka, ktorí ho dokázali uzákoniť, a tiež mnohým národom, ktoré v priebehu storočí cez naše územie prechádzali, alebo tu boli usadené. Platí to aj pre nadávky, vulgarizmy a pejoratívne výrazy, ktoré používa skoro každý a pre Slovákov sú každodenným chlebom. Aký je však etymologický pôvod týchto slov?

Podľa dnes už zaniknutého portálu ludoslovensky.sk v slovenčine existuje viac ako 700 vulgarizmov a pejoratív, čo len dokazuje, akú bohatú slovnú zásobu náš jazyk má. Len výrazov pre zanedbaný zovňajšok a spustnutosť máme niekoľko desiatok, pričom niektoré znejú vtipnejšie, iné naopak až príliš hanlivo. Nadávky boli často odvodené napríklad od zvierat, prípadne rôznych psychických porúch, osobnostných alebo fyzických nedostatkov.

Viaceré vulgarizmy sa k nám však dostali z cudzích krajín, často práve vďaka tomu, že cez našu krajinu sa v minulosti pohybovali mnohé národy. Pôvod niektorých najčastejšie používaných vulgarizmov vo svojom blogu vysvetlil aj Michal Illovský. Upozorňujeme, že účelom tohto článku nie je čitateľa pohoršiť, ale objasniť etymológiu slovenských nadávok.

Pôvod tejto nadávky je onomatopoja, čiže sa spája s charakteristickým zvukom. Z hľadiska slovenčiny môžeme hovoriť o slovíčkach „bla-bla", ktoré popisujú nezmyselné reči, hlúposti či táraniny. Slová ako „blbec" či „blbý" potom vznikli s použitím bežných slovanských prípon.

Etymológia slova blb však môže byť spojená aj s latinským výrazom „balbuties", ktorý znamená „brblavosť", prípadne gréckym slovom „barbaros", ktoré znamená „nemý". Gréci týmto slovom pomenúvali obyvateľov „neárijského pôvodu, ktorých jazyk bol rodovo iný a preto nezrozumiteľný." Blbom teda nazývali človeka, ktorý rozprával nezrozumiteľne.

Podľa Wikislovníka sa k nám toto slovo dostalo cez rakúsku nemčinu, ktorá pozná výraz "buserien" či „Buserant". Základ slova pochádza z francúzskeho výrazu „bougre", ktorý znamená „úchyl", no pôvod siaha až k latinskému slovu „bulgarus", znamenajúce „Bulhar".

Týmto pojmom označovali príslušníkov rôznych siekt, ktoré boli v 10. storočí rozšírené na Balkánskom polostrove. Označenie si vyslúžili kvôli praktizovaniu sodomie, no nie je isté, či to tak skutočne bolo, alebo šlo skôr len o hanlivý výraz na podporu ideologickej propagandy.

Jedna z najlacnejších nadávok v slovenčine je jednoznačne „debil", pretože sa vzťahuje k latinskému pojmu „debilis", ktorý doslova znamená „nemocný". Slovo pomenúva ľahký stupeň mentálnej retardácie, ktorá sa viaže k IQ od 50 do 69. Podobne sú na tom aj výrazy imbecil a idiot, ktoré označujú strednú, respektíve ťažkú mentálnu retardáciu.

Aj slovo „dement" odkazuje na psychickú poruchu, v tomto prípade ide o demenciu. Pojem pochádza z latinského pojmu „demens", ktorý znamená „zbavený rozumu".

Slovíčko „fľandra" má v slovenčine skutočne zvučnú výslovnosť, no jeho pôvod nie je slovanský. Viaže sa k belgickému regiónu Flanders, čiže Flámsko, kde sa počas 1. svetovej vojny vyskytli viaceré armády a z toho dôvodu sa tu pohybovalo množstvo prostitútok.

Nadávka „homoš" odkazuje na homosexuálov, no jej pôvod nesúvisí s latinskou predponou „homo", ktorá znamená „človek". Tento vulgarizmus má pôvod v gréčtine, v ktorej výraz „homo" znamená „rovnako".

Pôvod tohto slova môže mať viacero prameňov, ale súvisí s dobytkom. Praslovanský výraz „govьno" vychádza z koreňového slova „gov", ktoré znamená „dobytok", predovšetkým krava. Výraz teda najskôr pomenúval kravské lajno, neskôr sa jeho použitie zovšeobecnilo na akékoľvek lajno. Pôvod môže byť spojený aj so slovom „gúvatí", ktoré pochádza zo sanskritu.

V tomto prípade ide o praslovanské slovo s koreňovým základom „glupъ-", no jeho pôvod nie je celkom objasnený. Môže však súvisieť so slovom „hluchý", respektíve „gluchъ-".

Opäť ide o slovo, ktoré sme prevzali z jazykov iných slovanských národov. Slovo „chvojь" je príbuzné so slovami „chvost" a „chvieť", pričom podobná logika existuje aj v latinčine. Slovo "pēnis" v latinčine taktiež znamená „chvost".

Z tohto slova si nadávku pravdepodobne vytvorili kreatívni Slováci, pričom v slovenčine sa stalo synonymom slovesa „je*ať". V češtine slovo „drb" znamená „klebeta", sloveso „dr*ať sa" znamená „škrabať sa" a v tomto význame ho expresívne môžeme použiť aj v slovenčine. Podobne ako „je*ať" časom vo vulgárnom zmysle nabralo toto slovo všetky možné významy.

Vulgarizmus, na ktorom stojí a padá slovná zásoba mnohých vašich kolegov v práci, je spoločnou záležitosťou slovanských národov. Slová ako „je*o", „jěti" či „je*ti" mali pôvodne sexuálny význam, vulgárny zmysel týchto slov sa objavil až v neskorších písomnostiach. Výraz sa vyskytoval aj v sanskrite „jab^hati" alebo v starogréčtine „oip^hei". Pôvod tohto slova však siaha až za praslovanské obdobie a jeho výskyt potvrdili už v dobe protoindoeurópskej jazykovej jednoty.

Ako ďalej vysvetľuje Illovský, výraz sme si požičali od iných slovanských národov, ktoré slovom „ko*ot" jednoducho označujú kohúta, samca sliepky. Slovo vzniklo na základe onomatopoje, popisujúcej charakteristický zvuk, ktoré zviera vydáva. Ide teda o pomerne starý výraz, hoci vulgárny zmysel nabral až neskôr.

Tento pojem niektorí ľudia nesprávne spájajú s nemeckým výrazom „Kunde", ktorý znamená „zákazník". Jeho pôvod je však pravdepodobne spojený s latinským slovom „cunnus", ktorý znamená „vulva". Tento výraz k nám mohol docestovať z Nemecka prostredníctvom starého pojmu „Kunt", ktorý pomenúval ženský pohlavný orgán.

Úplne známy však nie je ani pôvod latinského „cunnus", slovo spájajú napríklad s praindoeurópskym slovom „(s)ker", ktoré znamená „rez", „šrám" či „štrbina", prípadne praindoeurópskym „gʷḗn", ktoré znamená „žena". Môže však mať vzťah aj k latinskému „cutis", čo znamená „koža".

Pôvodne sa toto slovo spájalo s latinským výrazom „cara", ktorý znamená „drahá". Spája sa tiež s nemeckým výrazom „Hure", ktorý znamená „ku**a". Môže však súvisieť aj s latinským pojmom „currere", ktorý znamená „behať". V 70. rokoch Machek vyslovil názor, že slovo je odvodené od „kuroptъva", čiže „sliepka", respektíve „kurovitý vták".

Jazykovedci spájajú tento výraz s rôznymi slovami z latinčiny, ako napríklad „pungo", „pupugi" či „punctum", prípadne s gréckym slovom „peuke", ktoré znamená „borovica", či nemeckým „Fichte", znamenajúce „smrek". V rámci slovanských jazykov sa tento výraz pravdepodobne viaže k pojmom „pъšơ" alebo „pъchati", čiže „pichať" alebo „pchať".

Tvar tohto slovesa pochádza z praslovanských výrazov ako „serơ" či „serti". Významovo môže byť zakorenené napríklad v sanskrite slovom „sisarti", ktoré znamená „náhli sa", prípadne „sara", znamenajúce „prúdenie". Z gréčtiny zasa pochádzajú pojmy „horma" či „hormatos", znamenajúce „nával" alebo „nábeh".

Tento výraz kedysi nebol považovaný za vulgarizmus a bol používaný v zmysle „pohybovať sa v malom priestore". Tvar slova môže pochádzať z latinského pojmu „succula", ktorý znamená „závit".

Aj v tomto prípade hovoríme o slove, ktoré pôvodne nebolo používané ako vulgarizmus. Podobne ako sloveso „je*ať", aj slovo „m*dať" časom začalo priberať viaceré významy a pomenúvalo čoraz viac činností. Spočiatku význam slova znamenal „vykonávať rýchly pohyb", známy je napríklad výraz „m*dnúť plecom", čiže „myknúť plecom". Tvar slova pochádza z praslovanského „ьzmьrdъ".