Povinná vojenská služba: Ako vyzerala na Slovensku a kde musia ísť na vojnu aj ženy?

Vojenská služba bola na Slovensku povinná do januára 2006. Jej zrušenie umožnilo predovšetkým zriadenie profesionálnej armády a vstup Slovenska do Severoatlantickej aliancie (NATO). Okrem Slovenska na svete existuje ďalších 107 krajín a teritórií, ktoré nemajú povinnú vojenskú službu. V krajinách, kde povinná je, má vojenská služba rôzne podoby i dobu trvania.

V januári 2006 sa skončila povinnosť absolvovať vojenskú službu zriadením plne profesionálnej armády. Hoci niektorí na vojenčinu spomínajú s nostalgiou, našli sa aj takí, pre ktorých bola vojna peklo. Aké to mali slovenskí branci počas povinnej vojenskej služby v minulosti?

Vojenská služba bola pre väčšinu mužov samozrejmosťou, no mnohí sa jej i obávali. Okrem tvrdého výcviku totiž nezriedka narazili aj na neveľmi vľúdnych vojakov z povolania, ktorí to mladým brancom, takzvaným "bažantom", vedeli riadne znepríjemniť. V dôsledku toho nebolo ničím výnimočným, keď sa niektorí pokúsili utiecť, za čo vo väčšine prípadov skončili vo väzení.

Vojenská služba bola na Slovensku povinná viac ako 137 rokov. V roku 1868 vstúpil do platnosti branný zákon, ktorý zaviedol všeobecnú brannú povinnosť pre väčšinu mužskej populácie Uhorska vo veku 21 a viac rokov. Za čias cisára Františka Jozefa mali branci povinnú vojenskú službu 3 roky, námorníci dokonca 4 roky.

Po vzniku Česko-Slovenska dĺžku služby tiež stanovil branný zákon. Pôvodne mala vojenská prezenčná služba trvať 14 mesiacov, ale zakrátko sa postupne predĺžila na 2 roky. V niektorých prípadoch bolo brancom umožnené slúžiť kratšie. Z dôvodu štúdia na vysokej škole alebo zo sociálnych dôvodov mohli niektorí branci odslúžiť iba 5 mesiacov.

V roku 1938 došlo k mobilizácii československej brannej moci. Slovenská armáda vtedy mala 1,3 milióna vojakov, najviac v histórii. Po vojne malo Slovensko priemerne okolo 200-tisíc vojenských príslušníkov, z čoho asi štvrtina boli profesionálni vojaci a ostatok tvorili branci.

V roku 1993 vznikla Armáda Slovenskej republiky a jej počiatočný stav bol 53-tisíc vojakov. Profesionálna armáda je však menšia. Ako uviedol vtedajší minister obrany Juraj Liška, ktorý v roku 2005 zrušil povinnú vojenčinu, profesionálna armáda by mala mať okolo 20-tisíc príslušníkov, pričom časť tvorí administratíva a pomocné funkcie.

"Veľa ľudí mi ďakuje, že už nebudú musieť ísť na základnú vojenskú službu. Ale nerobil som to kvôli nim. Spravil som to preto, lebo chceme mať profesionálne ozbrojené sily. Znamená to aj, že ozbrojené sily sú pripravené na to, aby mohli fungovať bez vojakov základnej služby," povedal Liška.

Ministerstvo obrany SR v auguste 2021 navrhlo zvýšenie stavov Ozbrojených síl SR, pričom k decembru 2022 by mali mať celkovo 23 983 zamestnancov, z toho 19 573 vojakov.

Existujú krajiny, ktoré ponúkajú občanom možnosť absolvovať vojenskú službu, no táto služba nie je povinná, prípadne existuje na výber niekoľko možností, akým spôsobom službu absolvovať. Môže ísť napríklad aj o civilnú, respektíve neozbrojenú vojenskú službu. Medzi tieto krajiny patria Bermudy, Burundi, Kapverdy, Kolumbia, Francúzsko, Kuvajt, Mali, Mauritánia, Singapur, Švédsko, Thajsko a Venezuela.

Osobitné postavenie v tejto skupine majú Spojené štáty americké, kde síce nie je vojenská služba povinná, no všetci muži vo veku 18 až 25 rokov sa musia zaregistrovať na odvodovú listinu a v prípade potreby môžu byť vybratí a odvedení do armády. Všetky armádne pozície sú otvorené aj ženám. Zo všetkých krajín sveta minú USA na obranu najväčší rozpočet.

Existuje viacero krajín, ktoré majú k bežnej povinnej vojenčine aj alternatívy v podobe civilnej, neozbrojenej či nebojovej vojenskej služby. Neozbrojená vojenská služba zvyčajne trvá o pár mesiacov dlhšie.

V Bielorusku je základná povinná vojenská služba od 12 do 18 mesiacov, pričom závisí od akademického vzdelania. V prípade civilnej služby však môže ísť o 24 až 36 mesiacov, taktiež v závislosti od akademického vzdelania. Kadetmi na armádnych vzdelávacích inštitútoch sa môžu stať muži od 17 rokov.

Okrem Bieloruska ponúkajú možnosť civilnej vojenskej služby aj Angola, Rakúsko, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Litva, Fínsko, Irán, Mexiko, Nórsko, Paraguaj, Rusko, Švajčiarsko či Švédsko.

Niekoľko krajín sveta má povinnú vojenskú službu aj pre ženy. Väčšinou však býva rozdiel v dobe trvania povinnej vojenskej služby. Napríklad, Izrael ukladá mužom povinnosť odslúžiť 32 mesiacov a ženám 24 mesiacov. Povolať ich môžu po dovŕšení 18 rokov, dobrovoľne však môžu vstúpiť už ako 17-roční.

Okrem Izraela je vojenčina pre ženy povinná aj v Kapverdách, Čade, Eritrei, Maroku, Nórsku, Severnej Kórei, Číne a Švédsku.

V Nórsku musia muži aj ženy v armáde odslúžiť 19 mesiacov, pričom počas vojenského stavu môžu byť povolaní už v 16 rokoch. Vojenskú službu musia povinne absolvovať od 19. do 35. roku života.

Vo Švédsku zrušili povinnú vojenskú službu v roku 2010, no v roku 2018 povinnosť opäť obnovili. Muži aj ženy musia odslúžiť od 7 do 15 mesiacov povinnej vojenskej služby. V prípade pozemnej armády slúžia 7 a pol mesiaca, v námorníctve slúžia od 7 do 15 mesiacov a v letectve je to 8 až 12 mesiacov.

Povinná vojenská služba sa líši najmä dĺžkou trvania, ale často aj vekom, v ktorom brancov odvádzajú, prípadne vekovým rozmedzím, počas ktorého môžu byť občania danej krajiny povolaní do služby, napríklad v čase vojny alebo iného dôvodu mobilizácie.

Pomerne veľké množstvo krajín má povinnú vojenskú službu dlhšiu ako 18 mesiacov. Vo väčšine prípadov sú to 2 až 3 roky. Najdlhšie trvanie povinnej vojenskej služby má Severná Kórea. Muži i ženy sú do armády povolávaní v 17 rokoch, pričom muži musia odslúžiť 10 rokov a ženy musia slúžiť do 23. roku života.

Menej ako 1 rok povinnej vojenskej služby môžu odslúžiť obyvatelia Brazílie, Estónska, Francúzska, Grécka, Kataru, Švédska a Turecka.

Presne 12 mesiacov povinnej vojenskej služby vyžadujú v Alžírsku, Bolívii, Kolumbii, Guatemale, Kazachstane, Moldavsku, Mongolsku, Paraguaji, Rusku, Taiwane, Tunisku, Uzbekistane a tiež v Ukrajine.

V Ukrajine je povinné absolvovať vojenčinu vo veku od 20 do 27 rokov, no môžu vstúpiť už od 18 rokov. Ukrajinci ešte donedávna plánovali povinnú vojenčinu zrušiť, ale kvôli vojenskému konfliktu v Donbase museli opäť začať povolávať brancov. Ako sa ukázalo počas ruskej invázie vo februári 2022, zachovanie vojenskej povinnosti bolo správnym rozhodnutím.

Krajiny s povinnou vojenskou službou od 12 do 18 mesiacov sú Azerbajdžan, Bielorusko, Benin, Kambodža, Pobrežie slonoviny, Cyprus, Egypt, Gruzínsko, Kuvajt, Laos, Maroko a Spojené arabské emiráty.

Medzi krajiny, ktoré majú povinnú vojenskú službu dlhšiu ako 18 mesiacov patrí Arménsko, Angola, Stredoafrická republika, Čad, Kuba, Eritrea, Rovníková Guinea, Guinea, Guinea-Bissau, Irán, Izrael, Severná Kórea, Kyrgyzstan, Líbya, Mali, Mauritánia, Mozambik, Mjanmarsko, Niger, Sao Tome and Principe, Senegal, Singapur, Somálsko, Sýria, Sudán, Tadžikistan, Thajsko, Turkmenistan, Togo a Jemen.

Existuje niekoľko krajín, ktoré nemajú žiadnu armádu, prípadne majú len obmedzené množstvo príslušníkov ozbrojených síl. Patrí sem Andorra, Kostarika, Dominika, Mikronézia, Grenada, Island, Kiribati, Lichtenštajnsko, Marshallove ostrovy, Maurícius, Monako, Nauru, Palau, Panama, Samoa, Solomonove ostrovy, Tuvalu, Vanuatu a Vatikán.

Vatikán síce nemá armádu, no o pápežovu bezpečnosť sa stará Corpo della Guardia Svizzera Pontificia, čiže švajčiarska garda. Členom gardy sa môže stať iba slobodný muž od 19 do 30 rokov rímskokatolíckeho vierovyznania. Zároveň musí byť občanom Švajčiarska a mať dokončené stredoškolské vzdelanie.

Medzi krajiny, kde nie je vojenská služba povinná, patrí India, Indonézia, Pakistan, Nigéria, Bangladéš, Japonsko, Filipíny, Egypt, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Tanzánia, Juhoafrická republika, Keňa, Mjanmarsko, Uganda, Španielsko, Argentína, Irak, Afganistan, Kanada, Poľsko, Saudská Arábia, Peru, Malajzia, Ghana, Jemen, Nepál, Venezuela, Madagaskar, Kamerun, Austrália, Srí Lanka, Burkina Faso, Malawi, Rumunsko, Zambia, Guatemala, Ekvádor, Senegal, Holandsko, Zimbabwe, Rwanda, Burundi, Belgicko, Dominikánska republika, Jordánsko, Honduras, Maďarsko, Papua Nová Guinea, Srbsko, Togo, Sierra Leone, Líbya, Bulharsko, Libanon, Nikaragua, Kongo, Fínsko, Omán, Libéria, Írsko, Stredoafrická republika, Nový Zéland, Mauritánia, Kuvajt, Chorvátsko, Uruguaj, Bosna a Hercegovina, Jamajka, Litva, Namíbia, Gambia, Botswana, Gabon, Lesotho, Slovinsko, Lotyšsko, Bahrajn, Trinidad a Tobago, Východný Timor, Svazijsko, Džibutsko, Fidži, Komory, Guyana, Bhután, Luxembursko, Čierna Hora, Surinam, Maldivy, Malta, Brunei, Belize, Bahamy, Barbados, Svätá Lucia, Curacao, Tonga, Seychely, Antigua a Barbuda, Bermudy, Svätý Krištof a Nevis, San Marino, Vatikán, Česká republika a Slovensko.