Lobotómia patrí k temným stránkam medicíny. Pacientom vŕtali do lebky a pichali ihlice skrz očné jamky

Lobotómia je dnes už považovaná za barbarstvo a opis tejto procedúry skutočne znie ako z hororu. Spočiatku sa realizovala prostredníctvom dier vyvŕtaných do lebky pacienta a injekčným nástrojom zvaným leukotóm, neskôr ju lekári uskutočňovali ihlicou, ktorou vnikli do mozgu cez očnú jamku a prepichli tenkú kosť za ňou.

Účelom tohto zákroku malo byť zmiernenie príznakov schizofrénie a ďalších psychických ochorení. Mnohí pacienti však po operácii zostali otupení, apatickí a neschopní emotívneho prežívania života. V horších prípadoch zomreli alebo neskôr spáchali samovraždu.

Noizz.sk ti prináša stručnú históriu vzniku operatívneho zákroku, ktorý jednoznačne patrí k tým najtemnejším stránkam medicíny. Taktiež sa dozvieš, že procedúru podstúpili desiatky tisíc pacientov, no neskôr ju zavrhli, pretože bola nehumánna. A predstavíme ti aj najznámejšie prípady ľudí, ktorí lobotómiu podstúpili.

Lobotómia je neurologický operatívny zákrok, ktorého podstatou je narušiť nervové prepojenia prefrontálnej mozgovej kôry. Kontroverznú metódu používali najmä na liečbu psychických porúch a hoci v niektorých prípadoch bola účinná, často ju sprevádzali vážne vedľajšie účinky a komplikácie, ktoré nezvratne poškodili kvalitu pacientovho života.

Lobotómiu najskôr realizovali prostredníctvom vŕtania dier do hlavy a následným vstreknutím etylalkoholu, ktorý mal prerušiť nervové prepojenia v mozgovej kôre. Neskôr používali ihlicovitý nástroj, ktorý vložili cez očnú jamku a prerazili ním tenkú kosť za okom, aby sa dostali k čelnému mozgovému laloku.

Pri operácii hrozilo vysoké riziko poškodenia mozgu či úmrtia a vo viacerých prípadoch pacienti neskôr spáchali samovraždu. V západnom svete bola lobotómia frekventovane využívaná viac ako dve dekády, no dnes už je v medicíne považovaná za barbarstvo.

Prvé pokusy zmierniť psychické poruchy prostredníctvom manipulácie s mozgom prišli v 80. rokoch 19. storočia. Švajčiarsky lekár Gottlieb Burkhardt sa inšpiroval pokusom nemeckého psychológa Friedricha Goltza, ktorý odoberal mozgové tkanivo psom a uvádzal, že u nich dochádzalo k zmenám v správaní.

Burkhardt odobral časti mozgovej kôry šiestim pacientom so sluchovými halucináciami a ďalšími príznakmi mentálnej poruchy, ktorá bola neskôr definovaná ako schizofrénia. Cieľom operácie nebolo úplné vyliečenie pacientov, Burkhardtovým zámerom bolo upokojiť ich. Jeden z nich zomrel pár dní po zákroku, ďalší spáchal samovraždu, hoci nie je jasné, či si vzal život kvôli operácii. Ostatní pacienti boli však po zákroku lepšie zvládateľní.

Američania Carlyle F. Jacobsen a John Fulton uskutočnili v roku 1935 experiment, pri ktorom šimpanzom odoberali tkanivo z čelného mozgového laloka. Podarilo sa im dosiahnuť zmeny v správaní, čím inšpirovali Portugalčana Antónia Egaza Moniza k tomu, aby podobný zákrok vyskúšal aj na človeku.

Moniz však nemohol operovať, pretože trpel dnou, a preto zaňho operáciu uskutočnil Pedro Almeida Lima. Podstata zákroku spočívala vo vyvŕtaní dvoch dier do pacientovej hlavy a následnom vstreknutí čistého etylalkoholu do prefrontálnej mozgovej kôry. Etylalkohol mal narušiť nervové cesty, ktoré boli považované za zdroj niektorých schém správania u psychicky chorých ľudí.

Moniz a Lima metódu považovali za úspešnú, pretože sa im podarilo zmierniť symptómy paranoje a úzkosti. Použili ju aj na liečbu ďalších pacientov, pričom postup priebežne upravovali. Moniz vytvoril nástroj zvaný leukotóm určený na vstreknutie etylalkoholu, podľa ktorého sa operácia nazývala aj prefrontálna leukotómia.

Moniz a Lima do roku 1937 uskutočnili operáciu takmer na 40 pacientoch, no výsledky boli rôzne, pričom stav niektorých pacientov sa zlepšil, u niektorých sa nezmenil a u ďalších došlo k zhoršeniu. Napriek tomu sa použitie metódy čoskoro rozšírilo ako metóda na zmiernenie symptómov u pacientov trpiacich bludmi, sebapoškodzovaním či násilným správaním.

Americkí neurológovia Walter Freeman a James Watts v roku 1936 postup upravili a modifikovali aj nástroj na jej vykonanie. Vznikla tak prefrontálna lobotómia so štandardizovaným postupom na vloženie a použitie nástroja, ktorý bol v tomto prípade akási lopatka či stierka.

Hoci americkí neurochirurgovia postup tvrdo kritizovali, Freemanovi sa podarilo spropagovať lobotómiu v médiách ako zázračný medicínsky zákrok. Dopyt po lobotómii čoskoro enormne vzrástol. V roku 1945 Freeman metódu vylepšil a nahradil ju transorbitálnou lobotómiou.

Táto metóda spočívala v tom, že namiesto vŕtania do lebky Freeman použil nástroj v tvare ihlice, ktorý zasunul do očnej jamky a prepichol ním tenkú kosť oddeľujúcu oko od čelného mozgového laloka. Špičku ihlice potom zasunul do laloka a prerušil ňou nervové prepojenia medzi prefrontálnou mozgovou kôrou a talamom. Metódu prvý raz použil na pacientovi, ktorého dovtedy liečili elektrošokmi.

Transorbitálna lobotómia bola rýchla, Freeman niekedy dokázal procedúru uskutočniť za menej ako 10 minút. Veľká časť pacientov skutočne pociťovala zníženie stavu rozrušenia či napätia, no mnohí z nich preukazovali známky apatie, pasivity a zníženej schopnosti sústredenia. Ich emocionálne prežívanie života bolo oveľa fádnejšie.

Niektorí počas procedúry zomreli, no v 40. rokoch o tom zvyčajne nezverejňovali veľa správ. O dlhodobých účinkoch sa v tom čase vedelo len veľmi málo. Keďže bola procedúra považovaná za úspešnú, Moniz dostal v roku 1949 Nobelovu cenu za psychológiu a medicínu spoločne so švajčiarskym psychológom Walterom Rudolfom Hessom.

Samotný Freeman nakoniec dohliadal na realizáciu viac ako 3 500 lobotomických zákrokov, pričom len v USA uskutočnili lobotómiu približne na 40-tisíc pacientoch. V Anglicku vykonali ďalších 17-tisíc takýchto operácií, v Dánsku, Nórsku a Švédsku dokopy približne 9 300, pričom vo Švédsku v rokoch 1944 až 1966 lobotomizovali minimálne 4 500 ľudí vrátane detí, no väčšinou žien.

V Japonsku používali lobotómiu najmä na liečbu detí s problematickým správaním. V Nemecku uskutočnili len zopár takýchto zákrokov. Hoci v 70. rokoch lobotómiu používať prestali, vo Francúzsku pokračovali vo vykonávaní tejto operácie až do neskorších 80. rokov. Sovietsky zväz lobotómiu zakázal už v 50. rokoch, pretože metódu označili za nehumánnu.

Lobotómiu kritizovali neurochirurgovia i psychológovia už v 40. rokoch. Švédsky psychiater Snorre Wohlfahrt ju označil za surovú, riskantnú a nedokonalú. Americký matematik a filozof Norbert Wiener kritizoval vykonávanie lobotómie s cieľom zjednodušiť starostlivosť o psychicky chorých. "Dovoľte mi poznamenať, že ešte jednoduchšie je týchto pacientov zabiť," uviedol.

Sovietsky psychiater Vasilj Giljarovskij lobotómiu kritizoval za mechanistický prístup, keďže zástancovia metódy jednoducho predpokladali, že vstreknutím substancie do čelného mozgového laloka sa preruší jeho spojenie s talamom, čím sa eliminuje možnosť prijímania stimulov podráždenia a zároveň sa tiež oslabia mentálne funkcie pacienta.

Z toho dôvodu lekári v Sovietskom zväze označili lobotómiu za nehumánnu liečbu, ktorá z narušeného človeka urobí idiota. V 70. rokoch viaceré krajiny a niektoré štáty USA procedúru zakázali.

V roku 1977 americký kongres zostavil komisiu, ktorá vyšetrovala podozrenia, že psychochirurgia bola využívaná na kontrolu menšín a obmedzovanie práv jednotlivcov. Zistili, že pozitívne účinky má len malé množstvo takto vykonaných procedúr.

Na začiatku 21. storočia viaceré hlasy volali po tom, aby inštitúcia Nobel Foundation odobrala Monizove ocenenie za psychológiu, pričom rozhodnutie udeliť mu cenu označovali za chybný úsudok. Doposiaľ sa tak však nestalo.

Lobotómiu v negatívnom svetle preslávilo viacero známych prípadov. Rosemary Kennedy, sestra neskoršieho prezidenta USA Johna F. Kennedyho, bola od narodenia mentálne zaostalá. V roku 1941 však podstúpila lobotomickú procedúru, po ktorej ostala úplne závislá na pomoci druhých a umiestnili do ústavu.

Howard Dully mal len 12 rokov, keď v roku 1960 podstúpil lobotómiu u Waltera Freemana. Bol to obyčajný chlapec, no po smrti matky sa jeho otec znova oženil a Dully začal prejavovať známky agresivity a neochoty poslúchať. Zverili ho do rúk Freemanovi, ktorý na ňom uskutočnil zákrok.

Dully prežil a pravdepodobne s veľkým šťastím na ňom operácia nezanechala vážnejšie následky. Dlho sa za túto epizódu života hanbil, no neskôr s pomocou novinára Charlesa Fleminga vydal autobiografiu s názvom My Lobotomy, ktorá jeho prípad preslávila.

Eva Perón, ktorá je viac známa pod prezývkou Evita, bola manželkou argentínskeho prezidenta Juana Peróna. Založila charitatívnu organizáciu Eva Perón Foundation a bola tiež aktivistkou za ženské práva. Okrem toho napríklad založila prvú veľkú ženskú politickú stranu v Argentíne. Krátko predtým, ako v roku 1952 zomrela na rakovinu vo veku 33 rokov, jej bol udelený titul spirituálnej líderky národa.

V roku 2011 neurochirurg Daniel Nijensohn skúmal na univerzite Yale röntgenové snímky Evy Perón. Evita sa v posledných rokoch života liečila z bolestí a úzkosti a Nijensohn zo snímok usúdil, že v rámci liečby podstúpila aj lobotómiu.

Američan Warner Baxter bol svojho času najlepšie plateným hercom Hollywoodu a získal i Oscara za film Old Arizona. Trpel artritídou a rozhodol sa vyhľadať pomoc prostredníctvom lobotómie, hoci ho lekári od tohto zákroku odhovárali. Lobotómia sa nepodarila a Baxter zomrel krátko po operácii v roku 1951.

Novozélandská poetka Janet Frame dostala v roku 1951 ocenenie za literatúru. Bolo to len deň pred naplánovaným lobotomickým zákrokom a operáciu nakoniec lekári zrušili.

Poľskému husľovému virtuózovi Josefovi Hassidovi diagnostikovali schizofréniu a po lobotómii zomrel iba vo veku 26 rokov.

Švédska maliarka Sigrid Hjertén zomrela po nepodarenej lobotomickej operácii v roku 1948.