01.12.2022 08:17
Miroslav Novysedlák, allthatsinteresting.com

Mnísi sa mumifikovali zaživa, aby boli spasení. Jedli ihličie, kamene a pili toxické čaje

Mumifikácia mníchov zaživa.
Zdroj: twitter.com/_sixtra, twitter.com/hequesttimes

Svoj život zasvätili askéze a mimoriadnej disciplíne. Budhistickí mnísi v týchto aspektoch zachádzali do poriadnych extrémov. Keď chceli dosiahnuť mravnú dokonalosť, rozhodli sa, že sa budú doslova mumifikovať zaživa. Celý tento proces trval až 3 roky.

01.12.2022 08:17
Mnísi sa mumifikovali zaživa, aby boli spasení. Jedli ihličie, kamene a pili toxické čaje

Svoj život zasvätili askéze a mimoriadnej disciplíne. Budhistickí mnísi v týchto aspektoch zachádzali do poriadnych extrémov. Keď chceli dosiahnuť mravnú dokonalosť, rozhodli sa, že sa budú doslova mumifikovať zaživa. Celý tento proces trval až 3 roky.

V rokoch 1081 až 1903 sa mumifikovalo približne 20 mníchov, aby sa stali Budhom vo vlastnom tele. Vďaka prísnej diéte sa usilovali o to, aby dehydrovali svoje telá, zbavili sa tuku aj svalov a následne boli pochovaní. Počas svojich posledných dní života meditovali a vytrvalo čakali na smrť a následnú spásu, uvádza portál All That's Interesting.

Ľudstvo chceli vykúpiť

Aj keď sa tieto praktiky môžu javiť ako bizarné, mumifikáciu praktizovali viaceré kultúry. Mnohé náboženstvá totiž uznávajú nehynúcu mŕtvolu ako znak výnimočnej schopnosti spojiť sa so silou, ktorá presahuje fyzickú sféru. Japonskí šingonskí mnísi z Yamagaty patria medzi ľudí, ktorí tento rituál praktizovali najčastejšie. Niekoľkí z nich sa úspešne mumifikovali popritom, ako boli nažive. Tým, ktorým sa to podarilo, sa hovorilo sokushinbutsu.

Ich prvotným cieľom bolo objaviť vykúpenie pre záchranu ľudstva. Verili, že tento obetný čin, prostredníctvom ktorého napodobňovali mnícha z 9. storočia menom Kükai, im poskytne prístup do neba Tusita. Práve tam budú žiť 1,6 milióna rokov a získajú požehnanie, vďaka ktorému nadobudnú schopnosť chrániť ľudí na zemi.

Mnísi sa tak vybrali na tŕnistú a bolestivú cestu, ktorá im však mala zaručiť blažený posmrtný život. Pokúšali sa dôkladne mumifikovať, čo malo zabrániť rozkladu tela po smrti. Proces trval najmenej tri roky a metóda sa postupne zdokonaľovala v priebehu niekoľkých storočí.

Ich telá boli toxické

Mnísi začali s diétou nazývanou mokujikigyō, čo znamená pojedanie stromov. Praktika zahŕňala konzumáciu semien, bobúľ, ihličia, korienkov a kôry stromov. Niektorí dokonca zašli tak ďaleko, že konzumovali aj drobné kamienky.

Táto extrémna diéta mala svoje opodstatnenie. Išlo predovšetkým o biologickú prípravu telesnej schránky na mumifikáciu, pretože telo postupne prichádzalo o tuk a svaly. Rozklad tela obmedzovali tým, že organizmus sa v dôsledku nedostatku živín postupne zbavoval baktérií, ktoré sa v ňom prirodzene vyskytujú.

Diéta zvyčajne trvala 1 000 dní, aj keď niektorí mnísi túto fázu opakovali dvakrát alebo trikrát, aby sa čo najlepšie pripravili na ďalšiu fázu. Proces balzamovania bol spätý s pitím čaju uvareného zo živice stromu urushi (sumachovec fermežový), aby boli ich telá po smrti toxické pre hmyz a nemohol ich požierať.

Aby toho nebolo málo, nepili nič viac ako malé dúšky slanej vody a pokračovali v meditácii. Keď sa blížila smrť, oddane odpočívali v malej, stiesnenej hrobke, ktorá bola v hĺbke asi tri metre pod zemou. K dispozícii mali len bambusovú tyč, ktorá slúžila na prívod vzduchu. Hrobku mnísi zasypali čiernym uhlím a mníchovi ponechali malý zvonček, ktorým zazvonil, aby ostatným oznámil, že je stále nažive. Mních celé dni meditoval v úplnej tme, a kým stále žil, zvonil.

Telá, ktoré sa nerozložili, boli uctievané

Keď ostatní zvonenie nepočuli, domnievali sa, že mních zomrel. Pristúpili k zapečateniu hrobky, kde mŕtvolu nechali ležať 1 000 dní. Po vykopaní rakvy mnísi skontrolovali telo, či nevykazuje známky rozkladu. Ak telá zostali neporušené, mnísi verili, že zosnulý dosiahol sokushinbutsu. Ich telá následne obliekli do rúch a umiestnili do chrámu, kde ich uctievali. Tí mnísi, ktorí vykazovali známky rozkladu, mali iba skromný pohreb.

Prvý pokus o sokushinbutsu sa uskutočnil v roku 1081 a skončil neúspechom. Odvtedy sa ďalších sto mníchov pokúsilo dosiahnuť spásu mumifikáciou svojho tela, pričom sa to podarilo asi len dvadsiatim. V súčasnosti tento akt nikto nepraktizuje, keďže v roku 1877 bol kriminalizovaný. Úrady ho označili za barbarský a zvrátený čin. Posledný mních, ktorý zomrel týmto spôsobom, zomrel v roku 1903.

Jeho meno bolo Bukkai a v roku 1961 výskumníci z Tohoku University exhumovali jeho pozostatky, ktoré sú umiestnené v Kanzeonji, budhistickom chráme zo 7. storočia v juhozápadnom Japonsku. Zo 16 existujúcich sokushinbutsu mníchov v Japonsku sa väčšina nachádza v oblasti Mt. Yudono v prefektúre Yamagata.

Vyhľadávanie
Sme na sociálnych
sieťach
ringier-logo-icon
© 2010 - 2023
Ringier Slovakia Communities s.r.o.
Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.