Jon Needham, ktorý vyrastal v chudobnej štvrti v severnom Anglicku, nebol v detstve šťastným chlapcom a počas rokov sa to stále zhoršovalo. Dnes je už však uznávaným policajtom, ktorého jeho trauma nakoniec posunula vpred, píše portál LADBible.
PREČÍTAJTE SI TIEŽ: >>>Manželia zo Svidníka žili sami, teraz do svojho príbytku prijali rodiny z Ukrajiny<<<
Jeho otec bol uväznený a jeho mama trpela duševnými poruchami. Keď mal sedem rokov, vzali ho do pestúnskej starostlivosti. Umiestnili ho v izbe s dospelým, ktorý ho pravidelne znásilňoval asi rok. "Zafixoval som sa na svetlo v diaľke, napríklad oranžové svetlo, alebo niečo, čo prešlo cez záves, pretože to nebolo vždy v noci, ale aj cez deň," povedal Needham.
Nie je prekvapením, že z neho vyrastala citová troska. Jeho zlé zážitky mu zanechali posttraumatickú stresovú poruchu. Nakoniec sa dostal z pestúnskej starostlivosti, keď jeho otca prepustili z väzenia a strávil 20 rokov striedaním prác. V roku 2009 sa po mnohých neúspešných pokusoch dostal do policajného zboru.
Svetlo na konci tunela
Teraz, keď pracuje v oblasti presadzovania práva, cítil povinnosť nahlásiť svojho násilníka, keďže celé desaťročia nikomu nepovedal o zneužívaní, ktoré utrpel. "Keď som sa dostal pred súd, sudca mi povedal: 'Prečo si nehovoril skôr?', pretože mi trvalo 26 rokov, kým som sa odvážil prehovoriť," uviedol policajt.
Súd však rozhodol inak, ako Needham čakal. Porota rozhodovala o rozsudku dvakrát, ale aj tak bol páchateľ, ktorý ho zneužíval, pustený na slobodu. V dôsledku toho Jona na dlhú dobu začali sužovať záchvaty paniky. Po mnohých obavách však začal chodiť do poradne, ktorá mu pomohla zmeniť život.
Jon teraz pracuje v oddelení pre správu páchateľov, kde sa zaoberá členmi organizovaného zločinu. Pracuje tiež na tom, aby pomohol svojim kolegom porozumieť skúsenostiam osôb, ktoré prežili zneužívanie.
Needham konečne zažíva šťastné chvíľky vo svojom živote. "Veci nikdy neboli také dobré. Netrpím depresiami. Neľutujem. Pocit viny a hanby sú preč. V skutočnosti som nesmierne hrdý. Minule som išiel po ulici, usmieval som sa sám pre seba, pretože som premýšľal o tom, ako ďaleko som sa dostal. Naozaj je to takmer zázrak," uzavrel.