10 opustených a schátraných miest na Slovensku, ktoré lákajú ľudí svojou tajomnou atmosférou

Objavovať zabudnuté, opustené či chátrajúce miesta ľudí fascinuje snáď odjakživa. Pri skúmaní budov, v ktorých kedysi prúdil život, si ľudia predstavujú, kto v nich kedysi býval, pracoval, liečil sa v nich alebo sa rekreoval. Často k predstavivosti pomôžu aj rôzne predmety, ktoré sa ešte stále dajú v niektorých budovách nájsť, aj keď už sú mnohé poznačené nielen zubom časom, ale aj zlodejmi či vandalmi.

Kúpeľný dom Machnáč je nielen jednou z najhodnotnejších stavieb v Československu postavených v medzivojnovom období, ale taktiež dôležitým dielom európskeho funkcionalizmu a pamiatkou svetového významu. Napriek tomu, že Machnáč je národnou kultúrnou pamiatkou, dnešný pohľad na túto budovu len vzbudzuje smútok.

Svoje brány otvoril rekreantom 1. júna 1932, národnou kultúrnou pamiatkou sa stal v roku 1995. To mu však napokon nepomohlo. Investor doň chcel urobiť neprimerané zásahy, čím by poškodil významné originálne dielo, a tak sa jeho rekonštrukcia neudiala. Machnáč zatvorili v roku 2002 a odvtedy chátra.

Má síce brány zatarasené, ale dnu sa dá dostať veľmi jednoducho cez vybité okná. Machnáč je tak sprístupnený nielen sprejerom, ale i zlodejom a vandalom. Obzerať si ho chodia aj návštevníci parku Trenčianskych Teplíc, ktorí sú prekvapení, že sa takáto budova nachádza v takejto lukratívnej časti mesta.

Azda najpríťažlivejším opusteným miestom na Slovensku je areál kúpeľov Korytnica, ktoré sú situované v Národnom parku Nízke Tatry v nadmorskej výške 850 m. Slávnymi sa stali pre svoju peknú architektúru jednotlivých pavilónov, čistý podhorský vzduch, no najmä liečivú minerálnu vodu z prameňov Jozef a Žofia. Tá je dnes jediným zrekonštruovaným objektom, do ktorého si chodia načapovať návštevníci areálu vzácnu minerálnu vodu, ktorá získala za svoju kvalitu ceny i v zahraničí.

Porovnávali ju dokonca napríklad s vodou vo francúzskom Vichy. Kúpele boli založené v 19. storočí, definitívne boli zatvorené v roku 2003. Pozemky Korytnice kedysi kúpila firma Mariána Kočnera, ktorá ich nechala postupne úplne schátrať a dnes je z nej len mesto duchov.

Istrochem či Dynamit-Nobel, to sú názvy už dnes neexistujúceho chemického závodu v bratislavskom Novom Meste. V roku 1873 ho založil Alfred Nobel ako súčasť siete tovární v Európe na výrobu dynamitu. Vyrábala sa tu aj vojenská munícia a hnojivá.

Istrochem bol v čase svojej slávy chemickou pýchou Slovenska, dnes sú priestory však schátrané, vyľudnené a pre niektorých majú desivú atmosféru. Mnoho opustených chátrajúcich industriálnych budov či skladov, kde sa ešte dá nájsť zariadenie, sú lákadlom najmä pre urban explorerov, vstup je tam však zakázaný.

Veľké priestory majú veľký potenciál - hovorilo sa o vybudovaní múzea, no mohli by plniť aj rôzne kultúrne funkcie, tak ako je to už čoraz bežnejšou praxou aj v zahraničí, keďže kultúra a industriálne priestory k sebe veľmi idú. Čo je však asi najväčším problémom, je potreba vyčistenia celej plochy, keďže tu ostal žltozelený prach pravepodobne po výrobe chemikálií s použitím síry. Či sa nejakému investorovi do toho bude chcieť ísť, je otázne...

Bývalý lovecký secesný zámok vo Svitačovej doline v obci Kunerad bol postavený v roku 1916. Zámok je národnou kultúrnou pamiatkou, no aj tak od roku 2010 chátra, odvtedy, čo v ňom vypukol požiar. To však, bohužiaľ, nebol posledný požiar, ktorý ho čakal. Len pár rokov späť totiž na ňom opäť horela strecha, zrútili sa i stropy. Požiar lokalizovali až po vyše troch hodinách.

Predpokladá sa, že bol založený úmyselne, a miestni sa obávajú, že to bol posledný klinec do rakvy tohto kedysi honosného a nádherného sídla. Dnes sem chodia už len zvedavci, ktorí sa prechádzajú po jeho krásnom prírodnom okolí, no niektorí nazrú aj dnu, aj keď je to vzhľadom na zlý stav naozaj nebezpečné.

Mestská časť Žiliny - Bytčica, ukrýva pre urban explorerov naozaj veľké lákadlo - stará psychiatria v budove kaštieľa obrasteného zelinou v mnohých evokuje strašidelné predstavy o elektrošokoch, tvrdej liečbe, či najzávažnejších stavoch pacientov, no aj napriek tomu láka návštevníkov pozrieť sa sem - či už zvnútra (samozrejme, nelegálne) alebo aspoň zvonka.

Psychiatria tu fungovala 20 rokov, v roku 2009 sa presťahovala späť do mesta a budova odvtedy chátra. Dnu sa dajú nájsť staré dokumenty, dvere, i rôzne mreže, ktoré umocňujú desivý dojem. Budovu síce kúpil v minulosti súkromník, no plány urobiť tu penzión skrachovali. Čo bude s budovou ďalej, nikto nevie.

Renesančný kaštieľ v centre obce Hájna Nová Ves v okrese Topoľčany pochádza zo začiatku 17. storočia. Postaviť ho dal šľachtic Tomáš Vizkelety, posledným obyvateľom bol Albert Emil von Steiger-Münsingen von Relle. Aj tento kaštieľ je národnou kultúrnou pamiatkou, no bohužiaľ, jeho zanedbaný stav je len veľmi smutným obrazom toho, ako sa o významné stavby staráme.

Kaštieľ priťahuje zvedavcov z obce i okolia, ktorí sa chodia prechádzať nielen do anglického parku, ktorý ho obklopuje, ale aj do vnútra, samozrejme, na vlastné nebezpečenstvo. Dajú sa tu nájsť rôzne predmety, ako školské lavice či pomôcky, keďže tu kedysi sídlila internátna škola.

Na okraji Moravan nad Váhom sa nachádza významná pamiatka, ktorá však nevyzerá tak, ako by si zaslúžila. Pôvodne stredoveký kaštieľ svoj renesančný vzhľad získal pri prestavbe v 16. storočí. Podobne ako kaštieľ v Hájnej Novej Vsi, aj ten v Moravanoch je obklopený parkom.

V minulosti slúžil ako Domov slovenských výtvarných umelcov, dnes však už len chátra a niektorí miestni ho dokonca označujú aj za "strašidelný". Tá strašidelnosť je však skôr smútok nad tým, že kedysi z krásnej budovy sa stala ruina, ktorá by mohla byť kulisou filmu, keďže za mesačného svitu či v hmle pôsobí ako z hororu.

Dnes si už tatranské Štrbské Pleso spája s prídavným menom "kúpeľné" asi len málokto, no v minulosti tu sídlili najvyššie položené kúpele na Slovensku (s nadmorskou výškou 1 355 m. n. m.). Aj napriek frekventovanosti Štrbského Plesa o Heliose vie len málo ľudí. Nachádza sa totiž schovaný medzi stromami v blízkosti skokanských mostíkov, kam ho chodia navštevovať najmä milovníci opustených miest a adrenalínu.

Liečebný dom Helios bol kedysi pýchou Tatier, kam si ľudia chodili liečiť najmä respiračné problémy, no už roky chátra. Helios začali stavať v roku 1968 podľa návrhu architekta Richarda Pástora, dokončený bol o osem rokov neskôr. Boli v ňom bazény, telocvične, spoločenské priestory či dokonca kino, dokázal naraz ubytovať 400 ľudí.

Jeho súčasťou sú aj rôzne ďalšie objekty v blízkosti. Rok po uvedení do prevádzky sa stavba dokonca dočkala architektonickej ceny Dušana Jurkoviča. Bohužiaľ, snahy o prestavbu, ktorá mala z Heliosu urobiť luxusný 4-hviezdičkový hotel, v roku 2004 stroskotali a tak napoly rozbúraný čaká na svoj ďalší osud.

Obyvatelia ani návštevníci Bratislavy nechápu, ako môže v centre hlavného mesta existovať takáto veľká opustená a schátraná budova. Nemocnica s vyhlásenou pôrodnicou, kde prišlo na svet množstvo Bratislavčanov (vrátane autorky tohto článku), chátra už vyše desaťročie, odkedy bola zrušená. Budova, ktorá bola postavená v roku 1882, bola kedysi špičkovým zdravotníckym zariadením známym v celom Rakúsko-Uhorsku. Aj keď existovalo mnoho pokusov budovu zrekonštruovať, utlmila ich hospodárska kríza.

Pár rokov po opustení nemocnice zdravotníkmi to tu vyzeralo dosť hororovo - odvážlivci, ktorí prišli opustenú budovu preskúmať, tu našli nielen zvyšky nábytku či zdravotných pomôcok, ale aj detské telíčka vo formaldehyde, vzorky krvi či ľudských orgánov. Budova má dnes povybíjané okná, cez ktoré sa dá dostať dnu a podľa toho aj vnútro vyzerá - sú tu len odpadky, neporiadok, a všadeprítomné graffiti.

Ďalší dôkaz toho, ako si na Slovensku nevieme vážiť architektonické skvosty. Kedysi Grand hotel Rónai, neskôr Slovan, bol pýchou kúpeľných Piešťan. Dnes je na budovu naozaj smutný pohľad, najmä pri predstave, aká krásna by mohla byť po citlivej rekonštrukcii. Desaťročia chátrajúca pamiatkovo chránená budova hotela Slovan sa nachádza v mestskom parku v Piešťanoch. Postavili ho v roku 1906, kedy ho prevádzkovala rodina Winterovcov.

Hotel bol luxusný, podobne ako ďalší piešťanský hotel Thermia Palace, ktorý sa však teší šťastnejšiemu osudu a dnes sa pýši 5 hviezdičkami. V hoteli sa nachádzala jedáleň s terasou, knižnice či dokonca hudobné miestnosti. Zatvorili ho v roku 1986 a odvtedy s touto národnou kultúrnou pamiatkou nikto nič neurobil, postavili okolo neho akurát tak oplotenie, na ktorom sa vybúrili sprejeri.

Dobový obrázok na porovnanie: